PANE, POČUJEŠ MÔJ HLAS?

Mnohí z nás prechádzame v živote ťažkými chvíľami, kedy prosíme nášho Pána v modlitbách o pomoc. Niekedy prichádza odpoveď hneď a inokedy modlitba strieda modlitbu, deň ide za dňom a nepociťujeme tak túžený posun, zmenu, odpoveď. Niekedy sa dostaví skleslosť, sklamanie, či dokonca pocit ukrivdenosti, v ktorom sa pýtaš: Pane, počuješ môj hlas, moju prosbu? Veď predsa Ty sám si povedal „proste a dostanete“ (Mt 6,7). Ja prosím a Tvoja pomoc neprichádza.

Photo by: Stefan Stefancik

Aj ja poznám tento pocit. No dnes si myslím, že poznám už aj dôvod, prečo v nás vzniká.

Už od narodenia sa ti venujú tvoji rodičia a okrem iného ti približujú nášho Pána Boha. Vyrastáš vo svete, kde je dobro, ale aj zlo, s ktorým sa denne stretávaš, vidíš krivdu, bolesť a zlosť, formujú ťa spoločenské predstavy a konvencie, sprevádzajú ťa sklamania.

A aj keď sa rodičia veľmi snažia o výchovu v Pánovom duchu, väčšinu času tráviš v tomto vonkajšom svete, kde či chceš či nie, sa na teba toho veľa nalepí.

Prichádzajú problémy a ty prosíš Pane pomôž. A keďže v tomto svete to funguje tak, že ak o niečo prosíš ("Oci, mami, potrebujem nové rifle, novú blúzku!"), tak tvoja prosba je naplnená väčšinou fyzickou vecou, viditeľnou, hmatateľnou.

Keď prosíš Boha Otca, tiež máš predstavu, že sa stane niečo viditeľné, hmatateľné, niečo čo zmierni tvoj smútok, tvoju bolesť. A áno, Pán počuje tvoj hlas, tvoju prosbu a koná. Sú chvíle, kedy Jeho zásah je naozaj rukolapný. Vtedy tomu hovoríme zázrak. No väčšinou sa pomoc odohrá v tichosti.

Máš problém v škole s učiteľkou, ktorá chce od teba lepšie výsledky? Boh však nezmení učiteľkin prístup, zmení teba, tvoj denný režim, aby si mal viac priestoru na učenie, požehná ťa trpezlivosťou, lepšou pamäťou...

Máš problém s priateľkou/priateľom? Nezmení však ich, zmení teba, spraví ťa chápavejším pre jej/jeho pohľad na vec, spraví ťa poníženejším, aj keď si predtým cítil, že je to práve priateľ/ka, kto by mal sklopiť zrak a prísť s prosbou o odpustenie, v požehnaní ponížením nenecháš priateľa, aby to urobil. Ospravedlníš sa a on ti bude za to vďačný, čo posilní vaše priateľstvo.

Máš problém s rodičmi, ktorí ťa „dusia“? Boh nezmení rodičov, zmení teba a ty pochopíš, že aj keď to trochu prehnali, motivovala ich láska k tebe. Láska, ktorá hovorí – bude ťa to bolieť, ale syn/dcéra, potrebuješ sa naučiť práve toto.

Prečo je to vlastne takto? Prečo sa mám meniť ja, keď prosím Pána, aby za mňa niečo vyriešil? Je to práve kvôli nánosom nalepených na tebe týmto svetom.

V tomto svete žijeme my, kresťania, sú tu tiež iné náboženstvá a myšlienkové prúdy, sú tu neveriaci a sú tu aj ľudia, ktorých vyslovene baví trápiť a vykorisťovať druhých. Postoje a názory všetkých týchto ľudí ovplyvňujú aj nás. A príde určitý čas, kedy Pán nás začne učiť, ako byť svätými.

V prvom Petrovom liste (1,16) je napísané „Buďte svätí, lebo ja som svätý.“ Preto ťa Pán začne meniť. Nie svet okolo, ale TEBA.

Čo sa však stane, keď ti nedôjde, že to ty sa máš meniť a tvrdošijne čakáš, kedy sa začne problém riešiť bez tvojho vkladu? Začne narastať tvoje sklamanie. Stále prosíš a stále sa nič nedeje. "Pane, tak počuješ môj hlas? Nezabúdaš na mňa? Urob niečo."

Syn môj, dcéra moja, veď toľko som pre teba spravil, ale ty si moju pomoc neprijal a keď ty nechceš, tak Ja vtedy nemôžem.

Prosme Pána. Prosme s dôverou ako synovia a dcéry Boha, ktorému nič nie je nemožné. Prosme za pomoc v konkrétnych veciach, no prosme Ho aj za schopnosť prijať Jeho pomoc, Jeho radu, Jeho ponaučenie.

Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka. (Mt 12, 50)

Autor príspevku:

Ľubor