KTO SA VEĽA PÝTA, VEĽA SA DOZVIE

Zaujímavá veta. Niekto ju pochopí tak, že čím viac sa bude pýtať, tým bude múdrejší. Ale poznáme aj ten sarkastický pohľad – „No tak si sa veľa pýtal, tak si sa veľa dozvedel.“

V dnešných časoch sa už mnohí ani nepýtajú: „Existuje Boh?" Príde im to zbytočné, povedia skôr: „Veď ja mám toľko vecí, ktoré musím zvládať, o ktoré sa musím postarať...“

No táto otázka je zakorenená hlboko v nás a časom si ju položíme. Chceme nájsť odpoveď. Niektorí len neveriacky pokrútia hlavami, no v iných, po nájdení kladnej odpovede, sa vynoria ďalšie otázky.

A s každou odpoveďou prichádzajú nové otázky, ktoré nás stále viac a viac vťahujú do hľadania, do pochopenia, do prijatia...

Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.

Tu sme ako tí apoštoli, ktorí Pána Ježiša zahŕňali otázkami: „Pane, koľkokrát mám odpustiť? Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život? Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?"...

Photo by: Ilkka Kärkkäinen

A Ježiš vyučuje, rozpráva. Nielen apoštolom, ale každému, kto je ochotný počúvať o našom Bohu, o Nebeskom kráľovstve.

No pre niektorých, to bolo veľa: „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!" (Ján 6; 60)

Títo jeho učeníci sa dozvedeli už veľa. Viac, ako boli ochotní prijať. „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili." (Ján 6; 66)

Je to popis, ktorý sedí aj na mnohých z nás. Boh mi už až príliš zasahuje do života/musel by som sa zmeniť a to nechcem/mne vyhovuje stav, v akom sa nachádza moja viera.

A tak si vieru zabetónujeme - veď chodím do kostola, som veriaci, aj na spovedi a Svätom prijímaní som bol, takže som v pohode. Všetko to mám vyriešené.

Hm, vyriešené. To si však na veľkom omyle a klameš sám seba. V tomto momente si veriaci, ktorého viera je „pevná“ ako kameň. Chodí do kostola, modlí sa, chodí na spoveď, chodí na Sväté prijímanie. Týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac. Stagnuje. No viera je niečo živé, niečo vyvíjajúce sa.

A ako sa môže tvoja viera vyvíjať? Chápaním, či pochopením.

A aká je najčastejšia z ciest k pochopeniu? Pýtať sa.

Neboj sa, otázky ti nedôjdu. Ako tak píšem tieto slová, napadá mi taká myšlienka - naše ľudské možnosti majú svoj limit. No naše duchovno je bez limitov.

Nikdy som nikde nečítal, že by niektorý zo svätcov povedal, že sa už v jeho živote, v duchovnej sfére, nedá posunúť ďalej.

A tak sa pýtajme a hľadajme odpovede. Čím viac odpovedí nájdeme, tým bližšie sa budeme dostávať k Oteckovi.

Povzbudzujem vás, bratia a sestry, pýtajme sa a hľadajme. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.

Autor príspevku: Ľubor, bloger