DOTYK

Pred pár týždňami sa počas nedeľnej svätej omše čítalo jedno čítanie.

14 Keď potom Ježiš vošiel do Petrovho domu, videl, že jeho testiná leží v horúčke. 15 Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ho. (Matúš 8; 14-15)

Dnes, ako som listoval v Biblii, som prišiel k nemu opäť. Preletel som ho pohľadom a chcel ísť ďalej. No vynorili sa vo mne tieto myšlienky: dotyk - tak krátke slovo, tak jednoduchý úkon.

Dotyk je úkon, nesúci v sebe explóziu lásky.

Nad dotykmi sme sa doteraz ani nepozastavovali. Bolo to predsa niečo tak normálne: dotýkal som sa svojej manželky, keď som ju vzal za ruku a objal ju; dotýkal som sa svojich detí, keď som ich chytal a dvíhal do svojho náručia; dotýkal som sa svojho brata, keď som ho chytil za rameno a on vedel, že v tom je láska a niekedy aj vďaka, ktorú mu takto prejavujem; dotýkal som sa rodičov, starých rodičov a cítil, ako nás v tejto možno krátkej chvíli zaplaví pocit pohody, pokoja, lásky.

Krátke dotyky prebiehali aj medzi mnou a mojimi priateľmi: pri hre, zábave, rozhovore... a umocňovali dobrú náladu, ktorá je medzi nami. Dotýkal som sa bezdomovca. S láskou ho chytil za rameno a pýtal sa ho: Tak ako sa máš, Jarko?" Dotýkal som sa...

Photo by: Zoë

Ale dnes nie. Nedotýkam sa. Nie tak prirodzene, ale skôr opatrne. Dnes, v dobe tejto pandémie, sa dotýkať znamená vystavovať seba, ako aj toho druhého veľkému riziku. A tak sa dotyk z našich životov vytráca. Dúfam, že nie úplne, no je ho oveľa menej ako kedysi.

Dotyk, ktorý dnes nabral a stále naberá na intenzite, je dotyk sestričky či lekára v nemocnici, cez rukavice.

Aký je to obrovský paradox. To, čo nám Boh dáva ako prejav lásky, radosti, vďaky, pokoja... a nebojím sa to tu jasne napísať - zlý duch obrátil úplne naruby a pôsobí takou silou, že dotýkať sa navzájom dnes plodí strach. V takomto stave je dnes dotyk, fyzický dotyk.

Ako nad týmto premýšľam, je mi smutno a pýtam sa: čo ďalej, čo robiť? Je mi jasné, že čarovný prútik, ktorým by sa dalo všetko zvrátiť, aby to bolo v stave ako pred pandémiou, nemám.

Tak čo vlastne mám, čo zmôžem?

Mám, mám... Mám modlitbu. Môžem nášho Nebeského Otecka v modlitbe prosiť, aby dotyk

nebol pokrivený vplyvom zlého ducha, ale bol opäť dotykom - prejavom lásky.

Môžem v modlitbe prosiť, aby sa Nebeský Otecko dotýkal za mňa tých ľudí, ktorých sa ja dnes, aj vďaka lockdownu, dotýkať nemôžem.

A tiež môžem využívať telefón či net, aby som sa cez nich aspoň takto virtuálne stretol s babkou, dedkom, priateľmi, s kýmkoľvek. Toto dnes môžem. A ešte niečo môžem. Tí, ktorí v sebe nachádzajú dary Ducha Svätého a jedným z nich je aj odvaha, môžu svoj dotyk, svoju lásku, svoju obetavosť prejaviť druhým, pomocou v zdravotníckych zariadeniach, kde je personál už úplne vyčerpaný.

Aj dnes má každý z nás potrebu dotknúť sa, ktorú sme brali ako samozrejmosť. Uvedomme si, čo všetko sa v dotyku skrýva. A tých, ktorých sa nemôžeme dotknúť fyzicky, oslovme iným spôsobom. Veď každý z nás čaká na dotyk – prejav lásky.

Autor príspevku: Ľubor, bloger