MOJA ZRADA (svedectvo)

Som absolventkou obchodnej akadémie. Na svoju odbornú maturitu z podnikovej ekonomiky som pociťovala istú nervozitu. Celé 4 roky som mala samé jednotky a mnohí učitelia si mysleli, že som vynikajúca študentka. Študentka, ktorú nezaskočí nič. O čo menej by ju zaskočila taká maturita? Vravela som si, že ešte nevideli všetko! Vytriem im tam zrak aká som múdra! Budem hviezdiť!

Bolo 25 tém a z toho 3 otázky z daní. Tých sa každý bál ako ohňa. Dokonca aj učiteľka, čo nás skúšala vravela, aby sme sa ich neopovážili vytiahnuť. Chcela som im to tam natrieť a preto som týždeň prechádzala tému za témou. Moja vyhliadnutá téma bola cenné papiere. K tomu by som vedela rozprávať veci, ktoré sa ani v škole neučia!

Prešla som všetky témy okrem poslednej. A tá bola z daní. Už sa mi nechcelo! Bola som z toho učenia vyčerpaná. Nebola som zvyknutá sa takto nasilu drviť a sedieť nad knižkami. Ááále, veď to si určite nevytiahnem, Boh sa postará, aby sa to nestalo. Veď to by bola katastrofa. Predsa VIE, čo CHCEM.

Photo by: Paula May

Pamätám si ako hovorím: „Pane, prosím, zajtra nech tam svietia cenné papiere. Veď si pri mne a postaráš sa, aby som neostala na holičkách, VERÍM TI." Ale neverila som. Prečo? Lebo som si ešte večer pred tým pozrela tú poslednú 25ku. Keby náhodou. Veď čo ak...

A tak s tým, že som vravela, že sa postará a nenechá ma plávať s 25kou, v maturitnom bahne som si predsa len tú 25ku vytiahla. Zrada Pane! Zrada! Ostala som úplne prázdna. Je toto naozaj? Fakt?!

Predložili predo mňa zákony, vyhlášky, nariadenia. Celých 30 minút som sa varila v daňovom hrnci. Riešila som praktickú úlohu (lebo na moje nešťastie, posledná téma musela byť tá najpraktickejšia), a v tom učiteľka vraví: „Počkaj, stoj. Z tohto papiera to máš porovnávať, nie z toho.“ Vytiahla nejaké papiere spod papierov, čo boli na papieroch, (a tie určite na ďalších papieroch) a zatvárila sa „nadšene“. Aha, tak už asi zistila, že z tej témy viem králičí bobok, keď som sa netrafila ani do správneho papiera.

Dostala som za výbornú, lebo sa hodnotili celé 4 roky, ale učiteľka povedala, že to bolo horšie ako pôrod. Aj iná učiteľka ma na druhý deň zastavila, že počula o mojom „výkone“.

Prečo si ma nechal Bože? Toľká potupa. Neschopná na hocičo myslieť som v tichu počula hlas.

„A nenechala si ma ty, Dcéra, keď si vravela, že dôveruješ, ale predsa si si pozrela aj tú poslednú tému vraviac si, že čo ak... áno dopovedz si to, čo ak ma Boh sklame? Zúfalo si Mi chcela dôverovať, napriek tomu si myslela, že to musíš zvládnuť sama. Chcela si hviezdiť a pýcha ťa zaslepila. Nezúfaj však, dieťa, padla si, ale ja ťa nekonečne milujem. Uvidíš, ak sa mi odovzdáš, dokážem využiť aj poníženie v tvoj prospech a moju slávu. Nezúfaj!“

Zrada Pane! Áno zrada! Ale moja. Hanbila som sa. Viac však z toho, ako som sa zachovala k svojmu Otcovi, ako z rečí učiteliek.

Prešli mesiace a ja som už na vysokej škole vo svojom prvom skúškovom období. Dva najťažšie predmety som si dala na ten istý týždeň. A znova nastala tá situácia. Veriť? Neveriť? Postará sa? Na matiku som príklady naozaj prepočítala a ten druhý predmet bol ako matika a fyzika dokopy, čiže bieda.

Posilnená skúsenosťami z maturity som sa pevne rozhodla, že Boh si konečne zaslúži moju dôveru.

Ak nie teraz, tak už nikdy. Už to konečne chcem riešiť inak. Na obe skúšky som šla pokojná. Ostatní sa možno spoliehali, že nejako opíšu, že hviezdy budú priať alebo sa učiteľ zľutuje, ale ja som sa spoliehala na Pána!

Ochraňuj moju dušu a vysloboď ma; nech nie som zahanbený, že sa utiekam k tebe. (Žalm 25:20)

Mnohí nevedeli, čo sa vôbec majú učiť, veď učiteľ vymýšľal príklady za pochodu. Ja som sa učila čo som vedela a ostatné som nechala na Pána. Ešte deň pred skúškou som šla ku kamarátke večer skladať puzzle, lebo Pán chápe, že sa nedokážem učiť do ošalenia. Neopustí ma. O čo viac, keď vidí, že svoj čas niekomu obetujem. Aj vtedy som počula hlas: „Nepotrebuješ mať všetko zvládnuté sama. Nikdy si nebola sama. Postarám sa, ak mi dovolíš.“

Matika dopadla výborne a to druhé vyzeralo po skúške veľmi biedne. Profesor povedal, že Éčka nedáva. Tak, ak tento profesor nedáva Ečka, tak verím Pane, že aj s tým NIČ, čo som tam napísala bude s tebou, milostivý Pane, svietiť D! A ono naozaj svietilo. Dala som to vďaka Nemu. Bez Neho by to bolo FX ako vyšité. Jedným z najkrajších prejavov pokory je priznať si, akí sme na Bohu závislí. Bez Neho nedokážeme nič. A to sa mi naozaj páči.

Poznala som Otca a zakúsila som Jeho dobrotu. Moje dôverujem ti, ALE sa vďaka Nemu zmenilo na dôverujem ti A BODKA. Nebolo to ľahké a ešte sa zďaleka nič nekončí. Jedno víťazstvo nevyhralo celú túto dôverovú „vojnu", ale prosím o milosť u Pána za nás všetkých, aby nás bavilo túto „vojnu" viesť. Veď každý deň vykukne Slnko, ktoré čaká, že ho poctíme svojou dôverou. Dôverou v to, že bude žiariť. O čo viac máme dôverovať Bohu. Deň čo noc dôverujme tak, akoby neexistoval strach. Nie sme v tejto „vojne" sami.

Žehnám vám, priatelia. Aj keby ste si nevytiahli cenné papiere, uvidíte, že ak sa rozhodnete odvážne dôverovať, vytiahnete si niečo iné cenné. Niečo neoceniteľné.

Autor príspevku:

Anna