AKO MA BOH ZACHRÁNIL (svedectvo)

Neustále. Vo všetkom. Takého, akého ťa stvoril.

Zrejme si si aj ty prešiel obdobím, keď si prestal dúfať v Jeho lásku k tebe. U mňa sa to ťahalo asi trištvrte roka... Ježiša som veľmi ľúbila, ale dlhý čas som necítila Jeho dotyk a lásku. Bol to čas, keď sa moji rodičia skoro rozviedli a všetci sme sa zaujímali o svoje pohodlie. Vôbec sme sa nezaujímali jeden o druhého. Každý žil vo svojom svete a určite to nezraňovalo len mňa... Vždy sme chodili všetci do kostola, ale postupom času niektorí členovia mojej rodiny zišli z dobrej cesty. Nemala som pocit, že by som pre niekoho bola hodnotná... Prešla som si šikanou a psychickým ubližovaním nie len v škole. Moja rodina už nemala ani len základy. Môj otec mi nikdy nepovedal, že ma má rád. Jednoducho som bola pre neho otrok, ktorý poslúcha svojho pána na slovo, aby nedostal trest. Veľmi som sa ho bála a snažila som sa urobiť všetko, čo mi povedal, aby mi neublížil.

Photo by: wix.com

Tie všetky facky ani tak neboleli. Najhorší bol ten pocit, že sa nemám o koho oprieť. Hoci otec mamu podvádzal, nikdy nenabral odvahu povedať nám to do očí. Ani do školy som sa nepripravovala tak, ako som mala, hoci som vedela, že to potrebujem kvôli strednej škole.

Kto mi pomôže? Kľačala som na kolenách so slzami v očiach a prosila Boha o pomoc.

Lenže On mi neodpovedal, ba ani som nepočula Jeho hlas. Pravidelne som sa modlila, chodievala do spoločenstva a na rôzne kresťanské akcie. No nemala som pocit, že by ma niečo z toho napĺňalo. Začala vo mne narastať panika a strach. Hnevala som sa na Boha. A potom sa to stalo... V jeden večer som upadla do silnej depresie. Mohol mi pomôcť jedine Boh. Môj hnev k Bohu vzrástol. "Prečo, Bože? Prečo mám taký strašný život?" Vtedy som si povedala: "Stačilo!" Budem žiť svoj život a nie tak, ako to chce Boh. V nasledujúcich dňoch som sa úplne prestala zaujímať o modlitbu. Cítila som sa hrozne. Začali ma prenasledovať myšlienky o sebapoškodzovaní. Nakoniec som už nemohla ďalej. S veľkým strachom, no so zvedavosťou - či sa po tom niečo zmení, či budem zaujímať svojho otca viac ako dcéra a nie len niekto, kto poslúcha jeho rozkazy -, som vzala do ruky žiletku. Ale zrazu som ucítila, ako je Ježiš blízko mňa a hovorí mi: "Nerob to!" No ja som ho nepočúvla. Hneď, ako mi z ruky začala tiecť krv, nemohla som s tým prestať. Každý deň som sa potrebovala porezať, aj keď som vedela, že týmto veci nevyriešim. Mala som pocit, že niečo také mi pomôže. Nehľadala som pomoc a slobodu v Bohu, ale v ubližovaní si. Nemohla som s tým prestať. Raz mi napísal jeden veľmi dobrý kňaz Lucka, myslím na teba v modlitbe. O mojej situácii však nič nevedel. No ja som sa nemohla zastaviť. Keď na moje činy prišla mama, veľmi ju to ranilo. Môj otec sa mi vysmial spolu s mojim okolím. Zdôverila som sa niekoľkým ľuďom, ale všetci mi hovorili to isté: "Musíš s tým prestať!" Nakoniec som dala na ich slová, ale zlé myšlienky tým vo mne neutíchli. Práve naopak. Každé ráno som sa zobúdzala s tou istou myšlienkou. Cítila som sa veľmi vo vnútri zranená a dávala som to pocítiť aj mojim kamarátom. A práve super ľudia, ktorých som poznala, sa mi snažili pomôcť. No stále som sa cítila previnilo voči Bohu. Mala som pocit, akoby sa na mňa hneval. Nemohla som sa sústrediť na modlitbu. Moje vnútro kričalo.

Ale chcela som sa vrátiť do domu môjho Otca. Túžila som po Ňom stále viac.

Začala som mať strach aj o svoje telesné zdravie. Doktor mi naznačil, že niečo nie je v poriadku. Vybrali zo mňa vec pripomínajúcu nádor. Stále mi hlavou lietali myšlienky mám rakovinu? čo keď umriem? veď ešte nie som pripravená zomrieť! Táto situácia ma ešte viac nakopla a začala som sa modliť. Rozhodla som sa ísť na jeden kresťanský tábor. Hneď, ako som sa tam ocitla, medzi ľuďmi, v ktorých prebýval živý Kristus, vedela som, že som prijatá. Rozhodla som sa ísť vyspovedať. Srdce mi poskočilo od radosti. Vedela som, že Boh mi odpúšťa. Ako pokánie som si mala prečítať zo Sv. Písma. "Veď nijaká tma nie je dosť tmavá; noc ti svieti ako deň, tma ti je sťa svetlo." (Žalm 139, 12)  A toto mi zmenilo život. Cítila som Božiu lásku aj počas svätých omší a duchovnej obnovy. Cítila som, že nie som sama, že je so mnou Boh. Cítila som, že túži moje doráňané srdce pretvárať na nové, čisté, krásne a oddané Jemu. Aj teraz stále bojujem so zlými myšlienkami o sebapoškodzovaní. Každý deň sa viním za svoje jazvy na rukách. Ale Ježiš mi dáva silu prekonať to a uzdravuje moje srdce. Chcem pomôcť druhým ľuďom prekovať ich depresie a myšlienky na samovraždu. A hlavne chcem odpúšťať svojmu otcovi. S tou nemenovanou ženou, čo mamu podvádzal, sa rozišiel a je stále s nami. Dostala som sa na katolícke gymnázium a teraz bývam na internáte. Všetky obavy z rakoviny sa rozplynuli. Moje výsledky sú negatívne. Mám úžasných priateľov, s ktorými sa vzájomne povzbudzujeme. Ale čo je najdôležitejšie, že moje srdce je odovzdané Ježišovi. Na konci tunela zažiarilo svetlo. "Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života." (Ján 8, 12) A tak sa prihováram práve tebe, ty, čo toto čítaš. Nech už je tvoj život akýkoľvek. Vždy maj nádej! Oplatí sa vytrvať, aj keď si myslíš, že Ježiš je od teba ďaleko, nie je to tak. A keby si sa predsa vzdal, On to s tebou nikdy nevzdá! Život s ním je najkrajší! Nezabúdaj, že k Ježišovi sa najviac približuješ v utrpení. Vtedy máš možnosť zažiť Jeho najväčšiu blízkosť. Aj ja som v najväčšej bolesti ucítila Jeho lásku, ale preto, že hoci som upadla, verila som v hĺbke duše, modlila sa (hoci som sa zakolísala, podržal ma). Modlitba je silná vec. Tomu ver!

Autor príspevku: Lucia, stredoškoláčka